Mojou najväčšou radosťou vo Svätej zemi je, keď sa mi podarí slúžiť svätú omšu v Bazilike svätého Hrobu, v kaplnke len niekoľko metrov od Ježišovho hrobu. Považujem to za vrchol púte. Prečo? Lebo vrchol nášho náboženstva aj našej viery je skutočnosť, že Ježišovo telo bolo síce pochované, ale neostalo v hrobe, lebo Pán Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych. Žartovne tam poznamenávam, že Jozef Arimatejský požičal Pánu Ježišovi svoj hrob iba na víkend.

Čítaj ďalej...

Dnešnou nedeľou vstupujeme do vrcholu pôstneho obdobia, ktoré nazývame Veľký týždeň a sledujeme Pána Ježiša v jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema, ktorý začal na východnom úpätí Olivovej hory, kde dnes na pamiatku tejto udalosti stojí malý kostol spravovaný františkánmi. Kostol má názov Betfagé, čo znamená Dom fíg, kde podľa tradície Pán Ježiš preklial figovník, na ktorom nenašiel plody: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ (Mk 11, 14).

Čítaj ďalej...

Každý pútnik, ktorý prichádza do Svätej zeme, neobíde kostol v bývalej Betánii, ktorá sa nachádzala na východnej strane Olivovej hory, ako to opisuje evanjelista Ján. Dnes už tento názov nejestvuje, lebo celá oblasť je zastavaná sídliskami Palestínčanov a menuje sa El Azaría. V druhej polovici štvrtého storočia navštívila tieto miesta španielska pútnička Hetéria, ktorá napísala že: „Navštívila som Betániu a v nej malý kostol, ktorý bol postavený nad hrobom Lazára.“ Dnes na tomto mieste stojí v poradí štvrtý, a to od architekta Barluzziho. Tu Pán Ježiš urobil posledný a najväčší zázrak, ako ho opisuje evanjelista Ján.

Čítaj ďalej...

Pri návšteve kostola si môžete dnes všimnúť, že tam, kde je to možné, kňaz pri svätej omši je oblečený do ružového ornátu. Je to z toho dôvodu, že dnešnou nedeľou slávime vrchol pôstneho obdobia, čo prináša radosť z prvej polovice prežitého pôstu, ale zároveň je pred nami druhá polovica tohto obdobia, ktorá bude zavŕšená veľkonočnými sviatkami. V tomto období sme viacej ochotní, než inokedy, vypočuť si dnešné z najdlhších statí evanjelia a zároveň sa nad ním zamyslieť.

Čítaj ďalej...

Skôr, než sa budem venovať dnešnej hlavnej myšlienke, chcel by som vysvetliť problém, ktorý bol v časoch Pána Ježiša, a to vzťah medzi Židmi a Samaritánmi. Samaritáni neboli pôvodne Židia, ale prijali obriezku a Zákon, čím ich Židia prijali a dali im účasť na bohoslužbách v jeruzalemskom chráme. Lenže v deviatom storočí pred Kr. Galileu a Samáriu napadol asýrsky kráľ Senacherib, ktorý všetko spustošil a keď sa vrátil do vlasti, tak poslal mnohé asýrske – pohanské rodiny, aby zaujali úrodnú zem najmä v Galilei. Takto sa najmä Samaritáni, ktorí sa zachránili, zmiešali s pohanmi tak telesne ako aj duchovne.

Čítaj ďalej...